Obec
Veľký Grob
Veľký Grob
Prvá písomná zmienka: v roku 1257
Rozloha obce: 2355 ha
Nadmorská výška: 122 m nad morom
Počet obyvateľov: Počet obyvateľov: 1450 (k 31.12.2023)
Národnostné zloženie: slovenská národnosť: 99,05%, česká národnosť: 0,14%, maďarská národnosť: 0,50%, nemecká národnosť: 0,07%, iná národnosť: 0,21%
Obec sa nachádza na hranici severného výbežku Podunajskej roviny najjužnejšej časti Trnavskej pahorkatiny, východne sa nachádza časť Podunajskej roviny zvaná pre množstvo vodných tokov Uľanská mokraď. Južne od obce pokračuje pomerne jednotvárna Podunajská rovina. Severozápadne od obce sa tiahnu Malé Karpaty, ktoré sú zväčša dobre viditeľné aj z obce (vidno napr. Kamzík, Veľký Javorník, Somár, Veľkú Homoľu, hrad Červený Kameň…) Za veľmi dobrej viditeľnosti je možno vidieť Zobor a Veľký Tribeč v pohorí Tribeč pri Nitre ako aj Považský Inovec.
Geografická poloha obce bola významným činiteľom pre jeho osídlenie už v praveku, čo dokázali aj početné archeologické nálezy, ktoré boli objavené v katastri obce od 30. rokov 20. storočia. Podľa odbornej literatúry pochádza najstaršia písomná zmienka o Veľkom Grobe z roku 1257. O osude obce v stredoveku však vieme len veľmi málo. Slovo Grob sa považuje za nemecké, jeho základom je apelatívum grub, graben vo význame jama, baňa. Z toho by sa dalo usudzovať, že zakladateľmi a prvými osadníkmi dediny boli Nemci, ktorých tu písomné pramene spomínajú v roku 1451. Prívlastok Nemecký dostal Veľký Grob v polovici 16. storočia. Neskôr do obce prišli i maďarskí kolonisti, ktorí postupne svojim počtom prevýšili pôvodných nemeckých obyvateľov. Obec patrila do obvodu Svätojurského panstva, ktorého osudy boli nerozlučne spojené s osudom Pezinského panstva. Tieto majetky získal v prvej polovici 17. storočia rod Pálfiovcov, čím sa Veľký Grob dostal na dlhé storočia do rúk významnej šľachtickej rodiny. Pálfiovci si v obci vybudovali majer a tiež kaštieľ, ktorý slúžil ako sídlo jednému z ich hospodárskych správcov. Koncom 80. rokov 18. storočia vzniklo panstvo Kráľová, ktorého súčasťou sa stal i Veľký Grob. V roku 1918 pripadlo panstvo Kráľová a s ňou i Veľký Grob na základe dedičskej dohody šľachtickej rodine Andrášiovcov.
Obec si počas celej doby svojej existencie zachovávala poľnohospodársky charakter, počet remeselníkov nebol veľký. V roku 1846 žilo vo Veľkom Grobe 16 remeselníckych majstrov, ktorí zabezpečovali hlavne potreby miestneho obyvateľstva. Muži z Veľkého Grobu po vypuknutí prvej svetovej vojny narukovali do rakúsko-uhorskej armády, a to predovšetkým k 72. bratislavskému pešiemu pluku a 13. honvédskemu pešiemu pluku, ktoré sa ako súčasť prvej armády generála Viktora Dankla dostali v prvom období vojny na východný front. Z tohto dôvodu viacerí muži z Veľkého Grobu padli práve v oblasti Haliče. Po otvorení talianskeho frontu bola časť z nich v rámci svojich jednotiek presunutá do Talianska, kde sa zúčastňovali operácií na rieke Soča a Piava. Padlých vojakov v obci, ktorých sa podarilo doložiť spolu 41, pripomína pamätník, postavený pri príležitosti stého výročia jej ukončenia v novembri 2018.
Vznik Československej republiky priniesol do obce modernizáciu. V roku 1927 bola zavedená pravidelná autobusová doprava na trati Veľký Grob – Báhoň, v roku 1932 elektrické osvetlenie a telefón, bola zriadená obecná knižnica. Na základe ustanovení Viedenskej arbitráže z novembra 1938 ostal Veľký Grob pohraničnou obcou, ktorá pripadla Slovensku. Počas druhej svetovej vojny tu sídlilo nemecké posádkové veliteľstvo a bolo tu zriadené poľné letisko. Do radov slovenskej armády narukovalo 56 Veľkogrobčanov, dvaja obyvatelia padli počas delostreleckého ostreľovania obce.
Pálfiovský kaštieľ – postavený pravdepodobne v druhej polovici 17. storočia ako sídlo hospodárskeho obvodu feudálneho panstva a obydlie pre panského úradníka. Pôvodne išlo o dvojpodlažný objekt na pôdoryse písmena L, ktorý bol rozdelený prejazdom na dve časti. Za prvej ČSR v ňom istý čas sídlil notársky úrad, v 40. rokoch 20. storočia ho od obce odkúpili Štefan Szakál a Mária Bagiová, ktorým bol následne po druhej svetovej vojne skonfiškovaný a sčasti slúžil pre potreby miestneho JRD. Rodina ho opätovne získala do svojho vlastníctva v roku 1968.
Rímskokatolícky kostol sv. Anny – vo Veľkom Grobe existovala starobylá farnosť, ktorá sa spomína už v roku 1390. Pôvodne bol kostol zasvätený sv. Jakubovi postavený v poli za dedinou a v obci sa nachádzala len kaplnka. Kostol sv. Jakuba v priebehu 18. storočia postupne chátral. Kaplnka zasvätená sv. Anne bola v roku 1745 (podľa iného zdroja až v roku 1771) prestavaná na kostol.
Evanjelický kostol – evanjelici, ktorí spočiatku chodili na bohoslužby do susedných Pustých Úľan, kde bol zriadený artikulárny kostol, si chrám v obci postavili v roku 1788 (iný zdroj uvádza už rok 1786), v roku 1821 bola k nemu pristavaná veža. Súčasný kostol bol postavený podľa návrhu architekta Harminca v roku 1936, pričom veža bola ponechaná zo starého kostola. V rokoch 1975-1976 bola postavená nová evanjelická fara a v rokoch 1991-1992 spoločná zborová sieň.
Rodný dom a pamätník Kataríny Brinzovej
Pamätník padlým prvej svetovej vojny – postavený v novembri 2018
Katarína Brinzová (29.11.1877 – 4.3.1976) – ľudová maliarka, výšivkárka. Vytvárala maľby a výšivky predovšetkým pre tradičné prostredie, ale jej tvorbu viackrát použil architekt Dušan Jurkovič v ním navrhnutých interiéroch. Vymaľovala foyer brnenskej Vesny, oblúky kuchyne pre výstavu v Paríži a najmonumentálnejšie dielo vytvorila pre expozíciu Slovenského národného múzea v Martine v roku 1938, kde vymaľovala kópiu čatajského domu. Po vzniku organizácie ÚĽUV sa stala jednou z prvých majsteriek umeleckej výroby. Okrem nástennej maľby sa venovala aj zložitej výšivke zlatom a plochej výšivke na hrubom plátne.
Autor: Mgr. Ivana Červenková, PhD.
Môže Vás zaujímať